21. 08. 2017

Anna Harvanová z Renové: Československý dizajn má pre mňa emocionálnu hodnotu.

Retro nábytok a dizajn si posledné roky našiel v našich domácnostiach a životoch svoje nazastupiteľné miesto. Už to nie sú iba veci po babke, ale kúsky hodnotného dizajnu, ktoré nám zanechali naši predkovia. Krásnym retro veciam sa venuje aj Anna Havranová. Vyštudovala interiérový dizajn na Fakulte architektúry STU a už počas školy začala pracovať v interiérovom štúdiu s tapetami a textilom. Po siedmich rokoch zo zamestnania odišla a začala sa venovať svojej srdcovke – retro dizajnovému československému nábytku. A tak vzniklo Renové, mladá značka, ktorú vedie s priateľovou mamou Evou.

 

Text: Zuzana Fajta, Fotografie: Kristína Botlová

 

Kedy vzniklo Renové?

Asi v druhej polovici minulého roka, keď som začala intenzívne zbierať veci a riešiť priestor. Ale oficiálne fungujeme až od januára. Všetko sa však rozbehlo dosť rýchlo.

 

Prečo si sa rozhodla pracovať s retro vecami?

Pretože sú krásne! Mne sa vždy páčili viac ako moderné a v minulom storočí sme mali naozaj skvelých československých dizajnérov. Mohli sme sa v tom porovnávať aj so zahraničím. Pre mňa však majú aj emocionálnu hodnotu. Pri moderných nábytkoch toto chýba. Sú väčšinou produkované lacno, nič nevydržia. Na druhú stranu, keď ti vydrží stolička päťdesiat, sto rokov a stále sa dá opraviť a využívať ďalej, tiež to o niečom svedčí.

 

Zbierať veci si však nezačala asi len minulý rok…

Nie, intenzívne sa tomu venujem už niekoľko rokov. Vždy ma bavilo behať po burzách a blšákoch. Nosila som si odtiaľ veci, v ktorých som videla potenciál. No bohužiaľ, miesto na ne sa rýchlo minulo a reálne som ich nepotrebovala. Na tejto práci je super, že veci môžem bez výčitiek zháňať donekonečna a posúvať ich ďalej. Tažko sa mi s nimi však lúči a musela som sa naučiť, že si nemôžem všetko nechať. Neskôr som hľadala veci na internetových burzách. Momentálne mám už svoju vlastnú sieť predajcov, ktorí zháňajú podobný typ nábytku. No dôležitejšie, ako mať nahromadené množstvo vecí, bolo nájsť čalúnnika a reštaurátora. To bol jeden z prvých krokov k tomu, aby som sa vôbec mohla posunúť k vlastnej značke. Nedá sa to robiť náhodne. Keď potrebuješ niečo spraviť a oslovíš remeselníka, ktorý nerobí iba pre teba, tak to trvá neskutočne dlhú dobu. Preto som si musela nájsť ľudí, ktorí budú pracovať len so mnou. Reálne kontúry začalo moje podnikanie naberať, až keď som si okolo seba vytvorila vlastný tím.

 

Koľko toho človek musí mať nazbieraného, aby si radšej otvoril obchod, než to mal uskladnené doma?

Veľmi veľa! Sama ani neviem, či sa ku všetkým veciam niekedy dostanem. Je to roboty na niekoľko rokov. Najmä sa to však otočilo a teraz sa vo veľkej miere venujeme renovácii nábytku pre zákazníkov, ktorí ho už doma majú. Pôvodne sme chceli iba zhánať veci, prerábať ich a predať. Ozvalo sa nám však množstvo ľudí s tým, že majú doma vlastné veci a či im to neprerobíme. Čo vychádza aj z názvu, keďže sa voláme Renové.

 

Akí ľudia si u vás dávajú opravovať nábytok?

Rôzni, aj mladí, aj starší. U mladých je to tak, že sa im ten retro dizajn vyslovene páči. Aj keď existuje skupina ľudí, ktorá ho vyslovene neznáša. Majú negatívne spomienky na tú dobu. Ľudia, ktorým sa to páči, väčšinou skôr oceňujú estetickú hodnotu ako retro charakter a spomienky na doby dávno minulé. Ja napríklad nemám až toľko negatívnych konotácií s obdobím socializmu, takže sa mi to tak nespája aj každodennými objektmi ako našim rodičom.

 

Pri retro veciach je vždy zaujímavé si ich porovnať pred renováciou a po nej. Mne vždy do očí udrú naozaj nevábne poťahy, ktoré boli „na jedno brdo”. Akonáhle sú však prečalúnnené, zreštaurované, ako keby z nich prekukla tá nadčasová krása a dizajn.

Áno, aj ja si myslím, že ľuďom treba ukazovať predtým a potom. Lebo nie je každý architekt a nie každý má predstavivosť. Ale pokiaľ im to dáš pred oči, tak sú často úplne ohúrení.

 

Akú hodnotu má takýto retro nábytok? Nezvyšuje jeho cenu umelo naozaj len aktuálny dopyt?

Samozrejme sú rôzne druhy a nie každý má veľkú hodnotu v pôvodnom stave. Nám často volajú a píšu ľudia s tým, že by radi chceli niečo predať. Veľa československého nábytku sa však ešte stále dá nájsť pri smetiakoch, takže sa aj s jeho cenou treba držať pri zemi. Najdrahšia časť je samotná rekonštrukcia, až po nej naberá daný kus nábytku znova na hodnote. Samozrejme sú kúsky, do ktorých sa oplatí investovať, dokonca aj niekoľko stoviek eur v pôvodnom stave. Takým prípadom sú napríklad kreslá H-269, tzv. „lyže” od Halabalu. Tie sa zháňajú naozaj veľmi ťažko. Alebo známa „švédska lavica” od Miroslava Navrátila.

 

Prečo práve ona? Ja som mala vždy pocit, že je ich všade kopa.

Tých zaujímavejších modelov zo 60. rokov je naozaj málo a je po nich obrovský dopyt. Samozrejme, kopa ich je, ale to sú skôr dizajny z 80. rokov a po tých príliš ľudia netúžia. Tie zo 60. tych rokov majú neobvyklejší dizajn a sú zaujímavejšie.

 

Čo je princípom samotnej renovácie nábytku?

Snažím sa, aby renovácia bola na vysokej úrovni. Nechceme nábytok len ošmirgľovať, dať naň novú látku a tým sa to skončí. Za reštaurátorskou a čalúnnickou prácou je kopa času a námahy, ktorú si ľudia často ani nedokážu predstaviť. Je na nich aj obrovská zodpovednosť za samotný nábytok, aby ho nezničili a výsledok stál za to. Preto treba počítať aj s vyššou cenou. Ľudia majú tendenciu mi hovoriť, že za to môžu mať aj novú vec a že prečo by mali investovať do niečoho od babky. Nemusia, ale to, keď investuješ do takejto veci s príbehom ju spraví výnimočnou. Nie to, že si si ju kúpil za pár eur v IKEA.

 

Aký československý dizajn je naozaj cenený a ľudia o tom ani nevedia?

Asi najznámejšie meno, s ktorým sa môžeme stretnúť, je Jindřich Halabala. Jeho kreslá mal doma asi každý. Vyrábali ich brnenské Spojené umělecko-průmyslové závody, kde bol Halabala riaditeľom a hlavným architektom. Odtiaľ sa rozposielali po celom Československu. Potom stoličky s výrezom od Antonína Šumana. U nás ich ľudia vyhadzujú a v zahraničí sa idú ľudia za nimi potrhať.

 

Po čom máte najväčí dopyt?

Tým, že existujeme chvíľu, ešte to neviem posúdiť. Ale zistila som, že najbizarnejšie veci sa predávajú najlepšie. Prednedávnom som napríklad zohnala optotyp od očnej lekárky a bol po ňom naozaj obrovský dopyt. Veľa ľudí si ho pamätá z detstva a príde im super mať takúto vec doma a využívať ju napríklad ako osvetlenie. Sú to väčšinou veci, ktoré nenájdeš len tak jednoducho na burze alebo internete.

 

Množstvo vecí, ktoré nosia nálepku retro, je však na hranici dobrého vkusu. Kde sa končí hodnotný dizajn a kedy sa to začalo zvrhávať?

V osemdesiatych rokoch sa to začalo lámať a v deväťdesiatych to už bolo plné nevkusu. Ľudia sa nejako odtrhli z reťaze a stratili hranice. Ale každá doba má niečo svoje, no v tých 90. rokoch to bolo naozaj nepekné a ťažko sa mi tam hľadá niečo vkusné.

 

Nechýba nám od tých deväťdesiatych iba odstup? Predsa len je to príliš blízka minulosť a my si to možno ešte potrebujeme zaradiť ako niečo hodnotné…

To si hovorím aj pri sebe, keď sa dívam napríklad na dizajn rokov 60-tych, že možno sa mi to páči preto, že je to staré a keby som žila v tom čase, tak by sa mi to nepáčilo. Na druhú stranu, 90. roky som si zažila a neprišli mi tie veci pekné vtedy a neprídu mi pekné ani dnes. Pokojne počkám ešte 30 rokov, ale nemyslím si, že sa to zmení.

 

Čo je pre teba vysnívanou položkou, ktorú by si chcela zohnať a následne predávať?

Tou sú nápisy z budov, ktoré sa mi veľmi páčia. Stále rozmýšľam, že ako sa k tomu dostať. Na burze nie je šanca, takže rozmýšľam, že začnem rovno písať do rôznych miest a dedín, kde ich ešte stále majú, či by mi ich nepredali (smiech). Veľmi aj ľutujem, že keď sa zatváral a rozoberal inventár hotela Kyjev, tak som sa tomu ešte nevenovala, boli tam naozaj skvelé kúsky.

 

Keďže nevyrábaš vlastný produkt, ale renovuješ už existujúce, naskytá sa otázka: čo potom, keď sa všetok nábytok vhodný na renováciu minie?

S tým tak nejako počítam, keďže tento retro nábytok nie je žiadna novinka. Ten zvýšený záujem funguje už povedzme 10 rokov, aj keď momentálne je asi najväčší boom. Rozmýšľam však aj nad tým, že by som začala vyrábať niečo vlastné, autorské. No uvidíme, kam sa to posunie.

***