Cina Marcinková: Vo svojej tvorbe hľadám vyváženosť medzi priebojnosťou a pokorou

Vždy som mala rada jednoduché a priamočiare veci. Človek vždy vedel, čo od nich očakávať a dávalo mu to istotu. Keď som sa prvý raz stretla s Cinou Marcinkovou, neviem už aký bol rok, ale učarovala mi. Bola odvážna, pretože aj keď nemala skúsenosti, rozhodla sa začať tvoriť pod vlastnou značkou. Tak vznikla v roku 2012 Drevená Helena. O päť rokov neskôr má za sebou tvorivú pauzu, počas ktorej sa venovala práci pre módny dom Nehera. Dnes začína odznova. O tom, aké má plány a čo pre nás chystá, nám prezradila v rozhovore.

Text: Zuzana Fajta / Fotografie: Kristína Botlová

 

Aké boli tvoje začiatky s Drevenou Helenou?

Drevená Helena vznikla veľmi náhodne. Vrátila som sa na Slovensku po roku z Anglicka a cítila som sa zaseknutá. Rozhliadala som po rôznych joboch a pohrávala sa s myšlienkou vrátiť sa na školu a doštudovať film. Všetko som vtedy príliš riešila. Najviac ma ubíjalo písať si životopis a zaslať ho do nejakej firmy.  Po večeroch doma som si vymýšľala veci. Mala som v sebe pocit (ešte z Anglicka), že ak si vymyslím niečo, čo ma bude baviť, tak sa s tým uživím. Nevidela som absolútne žiaden problém robiť niečo, hoci aj amatérsky a ponúknuť to ľudom, tak ako som to videla v uliciach Londýna. Vtipné je, že prvý bol asi názov. Povedala som si, že čokoľvek z toho vznikne a bude sa volať takto divne, bude to cool. Nebrala som to vážne, nič som nemala pripravené ani premyslené. Spravila som pár šperkov a tašiek a prihlásila sa na Urban Market (na jar 2012). Predala som všetko a zarobila si svojich prvých 200 EUR. To bolo vtedy všetko, čo som mala. A šialene ma to nakoplo.

 

Čo si sa pri tvorbe vlastných dizajnov naučila?

Naučila som sa, že nič neviem. Že je dôležité byť trpezlivý, že dobré veci trvajú, a že sa netreba báť požiadať o pomoc a rady. Robila som veľa chýb, lebo som sa učila za pochodu. Šiť ma učili tutoriály a strihy som sa naučila konštruovať na jednom intenzívnom kurze. Bažila som po všetkom, študovala som, pýtala som sa mamy, obkukávala som, čítala a sledovala. Povedala som si, že kým sa budem držať svojej estetiky a toho, čo sa mi úprimne páči, nemám čo pokaziť. Keďže som nebola technicky zdatná, tak moje dizajny vznikali hľadaním inej cesty. Niekedy mi prišla jednoduchšia, inokedy som si to naopak príliš komplikovala. Pozerala som sa na to jednoducho inak, a to ma priviedlo k inému videniu vecí. Prostejšiemu.

 

Prečo si sa rozhodla s tým na chvíľu seknúť?

Bolo to pre mňa jasné rozhodnutie. Stalo sa to v období, keď som vedela, že chcem Drevenú Helenu posunúť niekam inam. Hoci sa mi celkom darilo, vedela som, že to bude chcieť nejakú väčšiu investíciu, že možno pôjdem niekam do zahraničia alebo len potrebujem nejakú stáž či pauzu. Šla som na mesiac do Berlína nasať novú atmosféru, vidieť opäť iných ľudí, trochu si oddýchnuť. Niesol sa nado mnou takýto oblak zmien a vtedy sa to stalo. Zavolali mi z Nehery, či by som to nechcela u nich skúsiť. Pomôcť im vo vzorovacom tíme a asistovať kreatívnemu riaditeľovi. Tak uznaj, pýtala som si to. Na pár sekúnd sa mi zastavil mozog. Všetko mi preletelo hlavou, ale ešte v ten moment som im povedala áno. Jedno, čo viem, že som Drevenú Helenu len zazimovala, nesekla som s tým. Jednoducho som svoju energiu preniesla inam. Bolo to super vzrušujúce a ja som vedela, že to môže byť pre mňa len pozitívne. Nevedela som, ako dlho to bude trvať, ale to som vtedy vôbec nepotrebovala riešiť.

 

Aké to bolo pracovať pre inú módnu značku?

Pre mňa je Drevená Helena a Nehera niečo neporovnateľné. Možno na začiatku by som povedala, že vo všeobecnosti pracovať pre akúkoľvek svetovú módnu značku je masaker. Je to obrovská psychická a fyzická záťaž a nedá sa to flákať. Neexistuje fixný pracovný čas, sviatky či víkendy. Sú 4 termíny do roka a vy pracujete na tom, aby bolo všetko perfektné a načas. Vaša robota sa stane vaším domovom a ľudia v práci vašou rodinou. Nehera je niečo, na čo by sme mali byť v našej krajine hrdí. Táto firma je na úrovni ostatných značiek, ktoré sa objavujú na parížskom týždni módy, ako napríklad Vetements, MMM či Céline. Dokonca v niektorých prípadoch je Nehera kvalitatívne na ešte vyššej úrovni. Bola to pre mňa obrovská škola. Všetko, čo som tam robila, som sa vlastne naučila priamo tam. Robila som asistentku dizajnérke Julii Rodowicz, ktorá pre nás navrhovala pleteniny, čo je v luxusnom segmente dôležitý a hlavne krásny prvok.  Pracovala som na vzorovaní a dizajnoch. Komunikovala som naprieč dizajnérmi, manažmentom a fabrikami. Bolo to super. Naučila som sa, ako taká obrovská firma funguje a hlavne to, aké to je pracovať v naozajstnom módnom biznise.

 

Čo dôležité si sa v Nehere naučila?

Najdôležitejšie pre mňa bolo naučiť sa pracovať v tíme. Dlho som bola jedináčik a bola som vedená k samostatnosti. Drevenú Helenu som robila sama a okrem tohto všetkého som introvertnejší typ a nerada otravujem ľudí. V Nehere som sa musela naučiť nahlas povedať svoj názor alebo si nahlas priznať chybu. Pre niekoho je to prirodzené, ale mne sa často stávalo, že som si myslela, že problém vyriešim sama. Raz za mnou prišla šéfka, zatriasla ma za plecia a povedala: Cina, toto je tímová práca! Myslím si však, že boli s mojou prácou spokojní, ale stávalo sa mi, že som jednoducho niekdy niečo zabudla povedať a hľadala som riešenie sama. Jednoducho som tak fungovala celý život predtým. Vedela som, že toto je moja slabšia stránka a že na nej musím zamakať. Hľadala som vyváženosť medzi priebojnosťou a pokorou.

 

Čo ťa donútilo sa k Drevenej Helene vrátiť?

Po 6 kolekciách, teda po roku a pol, som si sama pred sebou priznala, že už nevládzem. Potrebovala som v sebe znovuobjaviť svoj vnútorný pokoj. Stav, keď dokážem vymýšľať veci a sama sa realizovať. Bolo mi to aj trochu ľúto, ale bolo to triezve rozhodnutie, nebolo to z donútenia. Dokonca som ani nepremýšľala, čo budem robiť ďalej. Vedela som, že to bude od nuly. Od apríla som opäť na voľnej nohe a pracujem na vlastných veciach. Presťahovala som sa do Prahy a zvoľnila som tempo. Pracujem na vlastnej kolekcii, práve som sa vrátila z natáčania v Španielsku, kde som robila kostýmy do klipu a aktuálne pripravujeme kolekciu s Buffet-om, na čo sa nesmierne teším!  

 

Kam sa posunula tvoja estetika?

Vďaka Nehere, Parížu a ľudom, s ktorými som pracovala, sa môj pohľad na dizajn, styling aj kreatívny proces určite vyformoval. Bol to úplne odlišný level asistovať ľuďom, ktorí pracovali pre značky ako Hermes, Calvin Klein, Maison Margiela či Balenciaga. Začala som viac vnímať detaily a objavovať nové cesty kreatívneho procesu. Estetika toho, čo som robila predtým, a to, čo sme robili v Nehere, nebola až taká odlišná. Mám rada jednoduché veci a prirodzenosť. Skôr dbám na formu – na architektúru odevu. Milujem všetko spojené s Japonskom a mám radšej, keď je telo viac zahalené ako odhalené. Nehera je tichý luxus a rešpektuje ženské telo. O výstrihoch a krátkych sukniach sa tu nemôžeme baviť ani v jednom prípade. Sama som zvedavá na moje veci, ktoré vzniknú teraz, po tom všetkom. Na reakcie ľudí. Zas sa trochu viac spoznám.

 

 

Čo ťa bavilo a páčilo sa ti vtedy a dnes to už nemôžeš ani cítiť (pokiaľ niečo také je)?

Šípim, že chceš odo mňa počuť niečo konkrétne. Štýl je niečo, čo sa veľmi nemení. Menia sa trendy. Ale myslím, že sa všetci formujeme, lebo však je rýchla doba. Aj ja sa mením, prichádzam na nové veci a niektoré ma po čase už tak veľmi nebavia. Napríklad sa mi to stalo s farbami. Mala som to také obdobie, keď som chodila iba čierna a premýšľala o odeve iba v tejto farbe. To poznáš, ľudia sa ťa pýtajú, či ideš z pohrebu a myslia si, akí sú vtipní. Ale potom som zistila, že je to totálna nuda. Že ma to obmedzuje. Čierna vždy bude vyzerať dobre a elegantne (a kiežby niektorí ľudia chodili decentnejšie oblečení!), ale zistila som, že treba byť otvorenejší. Momentálne ma veľmi baví napríklad červená, a tak som ju rovno použila ako hlavný prvok v novej kolekcii, a tiež indigo modrá – tú som rovno šupla do toho klipu. Veľmi ma teší, keď vidím niekoho farebného, že sa s tým chvíľu doma pohral. Toto je jedna z vecí, ktorú mi dala pravdepodobne Nehera. Keby ste videli všetky tie farby a vzory! A pritom to nakoniec všetko pôsobilo tak upokojujúco. Chce to odvahu.

Ako vzniká nová Drevená Helena?

Extrémne pomaly a dlho. Prvé veci som si začala skicovať už v zime, len tak a potom sa to vo mne prehuplo. Povedala som si, že niečo potrebujem vymyslieť, či už anonymne, „na tajňáša”, ale robiť dizajn s niekým iným. Chcela som sa realizovať a v Nehere som sa začala cítiť trochu zacyklená. Postupne sa to všetko prehuplo a teraz sa môžem sústrediť iba na to, čo robím a vychádza to zo mňa. Jednoducho mi to tak viac vyhovuje.

 

So svojou vlastnou tvorbou si chodila predávať aj na Urban Market. Máš to v pláne aj teraz?

Urban Market ma naštartoval. Som veľmi vďačná, že tu niečo také je a je to z roka na rok lepšie a úspešnejšie! Ľudia konečne pochopili, že nákupné centrá sú nuda a že je oveľa prínosnejšie podporiť malého predajcu alebo dizajnéra. Toto je niečo, čo treba podporovať a pokojne by sa to mohlo diať aj častejšie! Aj keď som posledné razy nepredávala, tak som vždy prišla a niečo si kúpila. Neviem, kde okrem e-shopu budem svoje veci prezentovať. To sa ešte vyjasní. Keďže som sa teraz presťahovala do Prahy, pravdepodobne skúsim niečo aj tu, ale najprv musím kolekciu dokončiť!

 

Čo ťa inšpiruje pri vzniku aktuálnych kolekcií?

Väčšinou je to nejaký konkrétny prvok, ktorý buď niekde uvidím, alebo som ho uvidela a neskôr sa mi vynorí. Keď niekto robí vizuálne umenie, tak v podstate nonstop loaduje a v nejakom momente sa to naakumuluje alebo to dá náhle zmysel a šup to na papier! Neskôr sa k tomu pridajú dalšie elementy, skúsim, či spolu fungujú a ďalej na nich pracujem. Spravím si prieskum a následne to všetko prepájam.

Na začiatku teda stačí jedna vec a potom sa to nabaľuje. Proces je dlhý a mení sa. Niektoré veci mám vymyslené dlho, spravím strih, a keď ju strihám, stane sa, že ju úplne zmením alebo to jednoducho nefunguje a zruším ju. Je to úplne bežné. No a samozrejme aj tieto nezrealizované projekty treba niekam odložiť a neskôr sa dajú zrecyklovať a môžu dokonca fungovať oveľa lepšie.

Myslím, že pri tejto kolekcii ma inšpirovala jedna fotka, na ktorej je Aaliyah. Sedí na stoličke a je oblečená v akejsi beduínskej červenej súprave. Pôsobí to na mňa presne tak, ako by som chcela, aby moja kolekcia pôsobila na ľudí. Často sa však pri tvorbe mojich kolekcií stáva, že si nazbieram práve obrázky pánskeho oblečenia. Pozerám hip-hopové klipy, lustrujem svoju Carhartt WIP knižku a nechávam sa seba pôsobiť práve túto neohrabanosť a drsnosť. Následne ju pretavujem práve do ženského odevu. Neraz sa mi stalo, že som si povedala, že teraz táto kolekcia bude drsná a len pre chalanov alebo že bude unisex. Ale nakoniec sa vo mne vždy prebudilo niečo z tej ženskej stránky. Veď prečo aj nie, veď som žena. Hoci ma to mužské stále viac zaujíma a inšpiruje.

 

Aké budú tvoje dalšie projekty alebo plány?

Plány nemám, to je jasné. To sa už dnes nenosí. Je to nereálne plánovať niečo v takej rýchlej dobe. Mám problém stráviť to, čo je teraz. Ak by som mala premýšľať nad tým, čo bude, asi by ma porazilo. Samozrejme, toto je niečo, čo neradi počujú naši rodičia a staršia generácia. Ale myslím, že si zvykli. Naozaj neviem, čo bude. Momentálne sa chcem sústrediť na spoluprácu s Buffet-om a dať do toho všetko. Popritom budem v pokoji udržovať Drevenú Helenu a uvidím. Teším sa na všetko, som otvorená spoluprácam a projektom, a to je myslím základ na najbližsie obdobie.

 

Keby nebolo Drevenej Heleny, čo by si robila?

Pravdepodobne by som robila niečo kreatívne, len v inom odvetví. Určite by to smerovalo k nejakému projektu, kde by som niečo vyrábala rukami. Ale je fakt, že jedna z vecí, ktoré ma naozaj bavia, je sa o niekoho sa starať alebo upratovať. Znamenalo by to pre mňa, že by som dávala veci do poriadku a mala ich pod kontrolou, to ma extrémne napĺňa. Pred pár dňami mi napadlo, že by ma bavilo byť rangerkou na púšti. Jazdila by som na džípe a kontrolovala návštevníkov chráneného parku, či neporušujú poriadok. Vlastne ma dosť baví šoférovať. Ale to už je úlet. Niečo by sa našlo, ideálne kde sa nebudem musieť s nikým rozprávať a budem môcť mať nahlas pustenú hudbu.

***