Emil: Baví ma, keď môžem popierať, že ide o dizajn.

Je Braňo aj Emil. Dizajnér aj DJ. Tak trochu producent, ktorého baví socha. A grafika. To však neznamená, že je grafický dizajnér. Často ho vídať za gramcami, buď ako jedného z dj-skej dvojice EMONOIZBOYZ, alebo v rámci projektu Prezident Lourajder. Okrem toho sa však venuje aj vlastným veciam. Dizajnuje, točí platne, ale najmä – je profesionálny zvárač.

Text: Zuzana Fajta / Foto: Kristína Botlová, Anna Somoroňová, archív autora

Foto: Kristína Botlová 

 

Čo profesionálne zváraš?

 

Ešte zatiaľ nič, ale budem pravdepodobne zvárať dizajn, lebo sa rozpadáva. Baví ma pracovať s kovom. Kov je super. Hoci som zatiaľ neprišiel do styku s nejakými významnými kovmi, ale čierne železo mi nateraz pripadá ako materiál, ktorý má zmysel zvárať.

 

Kde si sa naučil zvárať?

 

V Zváračskom ústave! Bol som mesiac na kurze zvárania a bolo to úžasné – zapojiť sa do komunity chlapov, mať svoju vlastnú skrinku, svoje montérky, do ktorých sa každé ráno prezlečieš a celý deň trénuješ zvary.

 

Ako ti napadlo ísť na zváračský kurz?

 

Chcel som si rozšíriť pole svojich schopností, tak som to využil a išiel do toho. Sú rôzne kurzy, ktoré si človek môže vybrať. Napríklad masér, kurz varenia, nechtového dizajnu… A ja som si vybral zváranie. Dokonca som si tým už aj niekoľkokrát zarobil. Už na škole som však robil niekoľko prác, kde som použil techniku zvárania, ale tam to bolo skôr o tom, že som veci ohýbal a opracovával kov. Samotné zváranie však robil dielenský. Zváranie ma ale vždy fascinovalo.

 

Čo bola prvá vec, ktorú si zvaril?

 

Bol to taký malý archetyp kostolíka. Asi 70 cm na výšku, iba z rúrok. Teraz ho mám doma na záchode a drží toaletný papier.

 

S akým materiálom si robil rád predtým, než si objavil čaro zvárania?

 

Asi s drevom. Drevo je super. Pracoval som rád aj s lacným drevom. Pretože lacného dreva máš veľa a nebojíš sa, že niečo pokazíš. Koniec koncov, na dizajne ma najviac baví, že tie pokazené veci sú vždy najlepšie. Baví ma, keď môžem popierať, že ide o dizajn. Na VŠVU, kde som chodil do ateliéru Artdizajn, bol dôraz kladený najmä na autorské výstupy. Tam som pochopil, že dizajn v dnešnej dobe nemusí byť krásny a absolútne výtvarný.

 

Čo ťa momentálne najviac baví?

 

Momentálne je to asi práca s drôtom, ktorý ohýbam a vytváram z neho rôzne linkové grafiky – niečo podobné, ako keď som voľakedy robil busty. Myslím, že to má zmysel a chcem sa tomu venovať.

Asi najviac času mi však v tomto období zaberá niečo iné – projekt Crafting Plastics, do ktorého som zapojený. Som zodpovedný za produkciu a veci spojené s výrobou. Rozbehla ho kamarátka Vlasta Kubušová v Berlíne a hlavným konceptom je práca s plastovým biodegradovateľným materiálom, nezávadným pre okolie. Z neho vyrábame rámy okuliarov.

 

Okuliare, Crafting plastics! Studio. 2016. Foto: Anna Somoroňová. 

 

Ty si bol tiež v Berlíne…

 

Áno, bol som tam na stáži u Jerszyho Seymoura, čo je superfreaky človek. Stáž trvala pol roka a dala mi strašne veľa. V Berlíne som bol predtým len raz ako turista a zrazu som tam išiel žiť. Berlín je krásne, rozmanité, autonómne mesto v štáte… A mám veľmi rád pizzu na Rosenthaler Platzi!

 

Čo ti dala stáž v Berlíne?

 

Videl som, ako funguje štúdio zabehnutého dizajnéra, s ktorým navyše sympatizujem a je mi veľmi podobný, čo sa týka názorov a aj po estetickej stránke. Samozrejme, všetko, čo sa tam robilo, bolo veľmi prepracované a malo základ v rôznych konotáciách. Robil som od práce v 3D programoch, ilustratore až po fyzické realizácie jeho objektov. Pre mňa bola táto skúsenosť skvelou nadstavbou k vysokej škole a môžem to každému len odporučiť. Videl som, koľko veľa vecí stojí za projektom a dalo mi to odvahu oslovovať galérie, kurátorov a prezentovať sa. Je to super insight do vecí, ktoré ti v škole neukážu.

 

„Bol som mesiac na kurze zvárania a bolo to úžasné – zapojiť sa do komunity chlapov, mať svoju vlastnú skrinku, svoje montérky, do ktorých sa každé ráno prezlečieš a celý deň trénuješ zvary.“

 

Prečo si tam neostal?

 

Nevidel som tam zatiaľ svoju budúcnosť. Mal som skúsenosť so štúdiom, čo bolo fajn. Možno som však bol len lenivý si hľadať nejakú prácu od deviatej do piatej. Chcel som robiť vlastné projekty. To sa mi ale v konečnom dôsledku tiež nepodarilo, lebo som stretol Vlastu a začali sme sa venovať Crafting Plastics…  

 

Okrem dizajnu sa venuješ aj hudbe. Čo nové chystáš?

 

Momentálne je to hlavne moja druhá platňa, ktorú robíme s Prezidentom Lourajderom – EP, ako Emil a Prezident. Bude tam 6 až 8 pesničiek (ešte neviem), všetku hudbu som spravil ja a veľmi sa na to teším. Chceli sme to stihnúť do Vianoc, ale to sa nepodarí.  

 

Aký je rozdiel medzi tým, keď dizajnuješ a tvoríš hudbu?

 

Uvedomil som si, že to má podobné znaky. Aj v dizajne som často samploval situácie, ktoré som zažil, alebo fungujú – a takisto je to aj s hudbou. Sampling alebo recykláciu starých zvukov vnímam ako používanie niečoho, čo už existuje a ja to dávam do nového kontextu. Zrazu to patrí do inej žánrovej kategórie a to sa mi veľmi páči. Nevnímam to však ako krádež, ale skôr k tomu pristupujem s úctou a mám pocit, že neurážam pôvodných autorov. Nie som hudobník a nemám hudobné vzdelanie, jediné, čo mám, je, že cítim rytmus. Lebo rytmus je môj kamarát. Rád beriem československé veci a zbieram ich, vzdelávam sa. Je pre mňa dôležité poznať, čo sa tu dialo kedysi. Nepozerám sa len na jeden žáner, nebaví ma stále robiť len hip-hopové beaty, robím aj rýchlejšie veci. Snažím sa to robiť komplexne. Pripadá mi, že by som bol ukrátený o veci, keby som sa pohyboval len v jednej škatuľke.

 

Kedy ťa začala intenzívne zaujímať hudba?

 

Prišlo to tak postupne. Chodil som na basketbalové gymnázium a už v druhej triede som vedel, že ho nebudem robiť profesionálne. Zrazu som si zarobil viac peňazí a kúpil som si gramofóny. V tej chvíli to bolo strašne pocitovo silné. Mal som príležitosť si kúpiť gramofóny za určitú sumu, tú som mal, tak som si povedal, že idem do toho.

 

Interiérový objekt, Line. 2012. Foto: Archív autora. 

 

Predtým si s tým nič nerobil?

 

Nie. To je ako s dizajnom. Keď sa na neho dívaš ako laik, vidíš všetko tip-top naleštené. Sexi veci. Takisto som bral aj hudbu. Dj-ing mi pripadal ako cool vec. Počúval som množstvo rozmanitej hudby a ťahalo ma to k tomu. Chcel som byť toho súčasťou. Neviem, či sa už teraz cítim byť toho súčasťou, ale keď držím v ruke svoju platňu, tak sa k tomu približujem.

Veľmi ma ale ovplyvnil aj môj parťák Andy, s ktorým hráme ako Emonoizboyz. On bol ten, ktorý už dávno predtým robil naozajstné veci s gramofónmi. Ukázal mi, ktoré sú tie dj-ské a nie také od babky. Ukázal mi, v čom to spočíva a ako sa to robí. Keď už som mal gramofón a začal som zbierať platne, začali sme spolu aj hrať. Zrazu sme mávali pravidelné akcie v Azyle. Inak, už je to skoro 10 rokov.

 

Ako dlho si „nacvičoval“, než si sa odvážil ísť hrať pred ľudí?

 

Nenacvičoval som. To bol taký pocit, že som to proste chcel púšťať ľuďom. Samozrejme, že to na začiatku malo ďaleko od dokonalosti. Dôležitý je ale podľa mňa hlavne vkus a výber pesničiek.

 

Ako sa teraz pripravuješ na hranie?

 

Teraz kontrolujem svoje beaty v sampleri, pred hraním z platní robím vždy selekciu platní, aby som to nemusel brať všetko. Najviac času však vždy zožerie výber digitálnych hudieb.

 

***

Rozhovor bol súčasťou zimného vydania Urban Market magazínu, ktorý si môžete prelistovať TU.