Juraj Podmanický: Môj prvý text? Žížala, čo stále v diere bývala.

Juraj Podmanický je hudobník, spevák a frontman kapely Billy Barman, ktorá je čerstvým držiteľom RadioHead_Awards za album Dýchajúce obrazy. Založil a doteraz riadi jeden z najväčších letných festivalov na Slovensku – piešťanský Grape. Práve tam sa uskutočnil aj jeden z vôbec prvých Urban Marketov a jeho letná edícia je s Grape-om neodmysliteľne spätá od prvého ročníka až dodnes. Juraj tiež šesť rokov študoval na Fakulte architektúry STU, takže sme si v rozhovore zaspomínali v duchu retrospektívy na každú z týchto stránok jeho života.

Text: Denisa Chylová, Foto: Kristína Botlová, archív Juraja Podmanického

 

 

Témou jarného Urban Marketu je retrospektíva. Ty sa vlastne celý život pohybuješ v tvorivých oblastiach – či už je to hudba, hudobný festival, ktorý organizuješ, alebo architektúra, ktorú si študoval. Spomínaš si na ten prvý impulz, ktorý ťa vyslal touto cestou?

Ako cestou umelca? Rodičia ma dali na klavír, keď som mal šesť rokov a už vtedy som sa naučil blicovať. Vyhodili ma odtiaľ po siedmich hodinách, keďže z toho som asi na štyri neprišiel. Takže to bol prvý impulz. Čo sa týka architektúry, bolo to o tom, že som na strednej škole, na Gamči, spoznal Martina Skočeka. A tým pádom už bola výška jasná.

 

Takže on ťa dotiahol na architektúru?

Áno. Veď škola je o tom, že tam je teplo a sú tam kamaráti.

 

Ako dieťa si sa venoval aj folklóru, bavilo ťa to?

Najskôr to bolo nútené od rodičov, ale potom som tam vydržal deväť rokov. Bola to Dovinka, viedol ju Ďuro Hamar, terajší riaditeľ SĽUK-u. On ma naučil dotýkať sa žien, tancovať so ženami a správať sa k ženám.

 

Kedy si napísal svoj prvý text?

Keď som bol siedmak na základnej škole. Bol som vtedy na chate v Závažnej Porube a ten text sa volal Žížala.

 

Máš ho ešte niekde odložený?

Ja si ho pamätám. Bola raz jedna malá žížala-la, čo stále v diere bývala.

 

Na koľkých nástrojoch vieš hrať?

Na bicích a na gitare.

 

Klavír teda nie?

No na klavíri neviem hrať. Som takzvaný dvojprstý klavirista, takže na Strmú vodu to stačilo. To sú iba dva tóny, vieš.

 

 

Čo ťa v hudbe v tvojich začiatkoch najviac ovplyvnilo?

Najskôr Matúš Kľúčik z Love 4 Money a najviac ma ovplyvnil Tomáš Sloboda. Ten nám produkoval ešte s kapelou Cliché jeden album a povedal, že pokiaľ si nenapočúvam asi tridsať CD-čiek, ktoré mi dal, tak so mnou nebude robiť. Tak som si ich napočúval a stal sa zo mňa milovník britskej hudby.

 

Ako sa zmenil tvoj hudobný vkus za posledné roky? Čo počúvaš teraz?

Teraz ma ovplyvňuje festival Grape. Ako organizátorom nám stále posielajú svoju tvorbu nejaké kapely, takže počúvam to, čo mi prichádza do mailu.

 

V koľkých kapelách si za svoj život pôsobil?

Nie je to veľa. Bludný kruh, Big Tits Puppets, ktorí sa žiaľbohu zmenili na Cliché. Potom Sounds Like This a Billy Barman.

 

Máš víziu, kam by si chcel, aby Billy Barman smeroval?

Vízia je odísť so cťou. Dúfam, že mám natoľko inteligentných kamarátov, že mi povedia, keď to bude už zlé. To je výzva, aby som odišiel so cťou, aby som sa netrápil v štyridsiatke a ešte to aj robil zle.

 

Mal si už niekedy chuť s tým seknúť?

Ani raz.

 

Keď sa pozrieš na svoju kariéru teraz, je niečo, čo by si zmenil?

Možno by som nechal názov Big Tits Puppets a nepremenoval by som to na Cliché. Veľké prsnaté bábiky sa mi ľúbili viac.

 

Veľa hudobníkov pôsobí vo viacerých kapelách naraz, teba neláka venovať sa ešte nejakému ďalšiemu hudobnému projektu?

Zatiaľ nie. Nevenujem sa poriadne ani tejto kapele, teda nie tak, ako by som sa mal.

 

Ako to bolo s tvojou vysokou školou, na Fakulte architektúry si bol istý čas ako doma…

Šesť rokov som chodil na architektúru. V prvom ročníku nás vyhodili so Skočekom z deskriptívnej geometrie, rok som následne pracoval v ateliéri u Vitka Kobáka. Rok som pracoval. Pozor! To veľa ľudí nevie, že som tam jedenásť mesiacov chodil každý deň normálne do roboty. Potom sme urobili opäť prijímačky, mne sa podarilo spraviť bakalára, ale toho mi následne zobrali, keďže som neurobil skúšku z angličtiny a snažil som sa to ututlať… Samozrejme mi na to prišli. Takže šesť rokov v škole a jeden v ateliéri. Spolu som sa sedem rokov venoval architektúre a už dosť!

 

 

A nie je ti ľúto, že si štúdium architektúry nedokončil?

Je mi to veľmi ľúto a čím som starší, tým ma to viac trápi. V tomto som úplne ako moja mama. Tá tiež študovala právo a nedokončila ho. To je inak hrozné, pretože mi celý život hovorí: „Nemôžem ti nadávať, že ťa vyhodili, lebo ja som urobila to isté.” No a až raz ja budem mať dieťa, tak mu rovnako tiež nebudem môcť nadávať, lebo som sa takisto nechal vyhodiť.

 

Ako sa zrodil Grape festival?

V dodávke pri Pezinku. Išli sme s kapelou Billy Barman, myslím, že zo Žákovicu a Janči (pozn.: Trstenský, spoluzakladateľ Grape-u) sedel vedľa mňa a hovorí, že pozeraj na ten prázdny Pezinok, niečo tu na tom Slovensku chýba. Festival sa potom nakoniec vplyvom okolností presunul hneď od prvého ročníka do Piešťan a tam aj zostal.

 

Za osem rokov festival značne vyrástol po všetkých stránkach, no o prvom ročníku kolujú rôzne zábavné historky…

No, je ich požehnane. Napríklad keď sme prišli na letisko prvýkrát, tak to bolo tri dni pred začiatkom festivalu. Tri dni pred sme len začali stavať areál, to je prvá vec… Janči šiel vtedy niečo vybavovať na mesto a mňa tam nechal samého. Totiž, ten prvý ročník sme robili iba my dvaja. Respektíve my dvaja a traja chalani, ktorí inak stavali Žákovic Open, čo sú v princípe len tri stánky a dva sudy s pivom. No a zrazu prišlo naraz šesť kamiónov a pýtali sa ma: „Kam to bude, pán Podmanický?” A ja som vôbec netušil. A ešte mi dali otázku: „Kde máte ješterku?” Čo je vysokozdvižný vozík a samozrejme, že sme ho nemali. Tak sme vykladali všetko ručne. A ešte by som spomenul povestnú červenú predlžovačku pre Urban Market, čo bola jediná predlžovačka na celom festivale a patrila mojej mame, ktorá si ňou doma napájala kosačku.

 

Aha, a mám taký pocit, že sa jej do dnešného dňa nevrátila…

Nie, nie, nie! Má ju Brixo a Urban Market. To je tá legendárna, jediná.

 

 

Aj sa niekedy pozastavíš, že ako je možné, že to po takomto začiatku vôbec funguje?

Áno. Ale aj Yanko Král, keď zakladal Hip Hop Žije, tak si odo mňa pýtal nejaké rady, čo je ináč samo osebe dosť paradoxné… A hovorím mu, že nezabudnite si objednať vysokozdvižný vozík. A vieš, na čo zabudli? Na vysokozdvižný vozík, samozrejme! Takže to tiež celé vykladali rukami, čo je obrovská otročina. A Yanko mi potom vraví: „Vieš, kedy som si na teba spomenul? Keď prišiel prvý kamión!”

 

Kam by si chcel, aby sa festival ešte posunul?

Chcel by som, aby sme vytvárali čoraz viac zážitkov, aby to bol zážitkový festival, aby stále niečo vyrástlo a opäť zmizlo. Tento rok sa to stane.

 

Na Grape je pre teba veľmi dôležitá vizuálna stránka festivalu, čím to je?

Je fantastické, že máme taký slobodný festival, kde si môžeme po vizuálnej stránke dovoliť v princípe hocičo, preto ma to baví. A najmä vždy máme okolo seba šikovných ľudí, či už je to Pali Bartoš alebo Matúš Bence. Sú zárukou, že každý ročník bude „ujetý” tým správnym spôsobom.

 

Aký máš vzťah k iným druhom umenia?

Ja mám veľmi rád architektúru. Rád počúvam architektov, keď sa rozprávajú a nadchýnajú pre veci. Ale do galérií napríklad nechodievam, do divadla len veľmi zbežne.

 

Čo ťa v živote inšpiruje?

Vône. Všetko vonia, fakt.

 

Aké máš nesplnené sny?

Vymeniť konečne batériu v kúpeľni, začať športovať… Asi radšej napíš, že sa hanbím odpovedať, lebo by to bolo veľmi povrchné.

 

***