28. 04. 2017

Matej Rabada: Modrotlači sa venujem naplno.

Tradície sú to, čo vytvára kultúrnu hodnotu národa. Slovensko ich má neúrekom, len ich často nie je vidieť. Medzi ne patrí aj modrotlač. Stáročiami overená technika, ktorá k nám prišla z Ázie a postupom času sme ju prijali za svoju. V posledných rokoch však postupne vymrela. Modrotlačiarenské dielne vymizli, keďže technika a proces výroby sú nielen drahé, ale aj časovo a fyzicky náročné. Stále sú tu však ľudia, ktorí sa ju snažia zachovať. Medzi nich patrí aj mladý výtvarník Matej Rabada. Už počas štúdií na VŠVU sa začal venovať modrotlači a postupom času sa z nej stala činnosť, ktorá ho živí. O tom, prečo si vybral práve modrotlač a čo ho na nej láka, si prečítate v rozhovore pre Urban Market.

Text: Zuzana Fajta / Foto: Kristína Botlová

Ako si sa dostal k modrotlači?

Podnetov bolo viac.  Na strednej škole (Škola úžitkového výtvarníctva v Ružomberku) som študoval textilnú tlač a neskôr na VŠVU textil. Keď som sa neskôr dozvedel, že v roku 2010 modrotlač na Slovensku v podstate zanikla, tak som si povedal, že nejaké základy mám, s textilom robím, tak by som to skúsil. Prišlo mi fajn obnoviť takúto tradíciu. Základným impulzom bolo teda to, že výroba zanikla a ja som mal chuť ju oživiť.

 

Prečo práve modrotlač?

Mne sa veľmi páčila už na školskej exkurzii v Českej Skalici. Videl som v nej potenciál na posunutie smerom k súčasnému dizajnu a technológia sa mi páčila. Ďalším momentom bolo, keď sme s VŠVU boli na textilnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom. Vtedy sme sa tam prezentovali modrotlačou, čo mi prišlo ironické, keďže na našej škole sa modrotlač neučí a vlastne sa už na Slovensku ani nevyrába. Ale išli sme tam s tým, že toto je vec, ktorá nás prezentuje.

 

Odkiaľ bola teda tá modrotlač?

Z Moravy.

 

Čo potrebuje človek aby mohol začať s modrotlačou?

Najskôr som zháňal receptúry a postupy. Na farbenie však treba aj indigo, a to je na Slovensku celkom problém zohnať. Skúšal som to aj v Čechách, ale nepochodil som. Nakoniec sa mi podarilo na internete vyhrabať firmu v Nemecku, ktorá ho stále predáva. Zohnal som teda všetko, čo som potreboval, a keďže som bol práve v bakalárskom ročníku, rozhodol som sa, že moja bakalárka bude vlastnoručne farbená modrotlač. Farbil som to vo veľkej nádobe v pivnici, prepieral vo vani na priváte (ktorá bola z toho celá modrá) a skúšal som, keďže som nemal príliš veľa času. Nakoniec sa mi modrotlač tak zapáčila, že som sa jej rozhodol venovať.

 

Boli tie prvé pokusy hneď také, ako si očakával?

Nie. Prvé metráže boli nie tmavomodré, ale svetlé. Išiel som teda do českej dielne, kde sa modrotlač vyrába a tam mi ochotne poradili. Ani nie čo sa receptu týka, lebo ten som mal, ale skôr ohľadne farbiarskeho procesu. Potom sa mi už podarilo ofarbiť dobrú modrotlač. S tou som sa predstavil v ÚĽUV-e a im sa to veľmi páčilo. Keďže nemajú kapacity na to, aby vyučili vlastného farbiara a zariadili mu dielňu, boli radi, že sa niekto taký našiel. Písal sa rok 2013 a ja som začal projekt Modrotlač Matej Rabada. Rozmýšľal som aj nad tým, čo po škole. A keďže ma to bavilo, povedal som si, že by možno nebolo zlé skúsiť sa tomu venovať naplno. Chýbala mi ale dielňa.

 

Kde si nakoniec našiel priestor?

Oslovil som u nás doma na Orave v Párnici starostku, ktorá sa už venovala niekoľkým zaujímavým projektom. Mal som z nej pocit, že by mohla práve tento môj zámer podporiť. Nakoniec mi ponúkli priestor za symbolickú cenu, síce som ho musel celý prestavať, ale stálo to za to. Od roku 2015 mám teda dielňu. Prvá vec, ktorú som tam robil, bola diplomovka. K 1. januáru 2016 som nakoniec založil živnosť a modrotlači sa venujem profesionálne.

 

Ako si sa dostal k  receptom na modrotlač?

V literatúre toho je dosť, aj keď sa tejto technike dnes už takmer nikto nevenuje. Niečo som našiel aj na internete – najmä na nemeckých stránkach, keďže v Nemecku je mnoho funkčných dielní. Zohnal som si teda niekoľko receptov a z nich som skúsil vyskladať jeden použiteľný.

 

Čo ťa zaujalo na modrotlači?

Najviac ma oslovila náročnosť techniky. Ten proces je tak náročný, že pokiaľ človek nevie, ako s tým narábať, pokiaľ má iba ingrediencie, príliš mu to nepomôže.

 

 

Ako teda vzniká modrotlač?

Pomocou špeciálnej emulzie, ktorá sa volá pap, sa na plátno natlačia vzory a vznikne takzvaná rezerva. Voľakedy sa používali drevené formy, ja dnes však používam sieťotlač. Potom záleží od toho, aký je na plátne vzor a pap schne 5 dní, 10 dní alebo dlhšie. To už musí vedieť každý farbiar odhadnúť, ako dlho má daný vzor schnúť. Pokiaľ to nepostojí dostatočne dlho, vzor sa rozpije. Potom, ako vzor vyzrie, farbí sa plátno v roztoku indiga. Keďže indigo nie je farbivo rozpustné vo vode, treba na to vytvoriť kúpeľ, v ktorom prebehne alkalická redukcia a vznikne takzvaný „indigobeľ“. Plátno sa do neho ponorí, nesmie sa ničoho dotýkať ani zlepiť. Nafarbí sa a vytiahne von. Zaujímavé je, že tento roztok ešte nie je modrý, ale žlto-hnedý. Až po vytiahnutí na vzduch prebehne oxidácia, vďaka ktorej zmodrá. Pokiaľ chceme získať tmavomodrú, tak ho musíme ponárať niekoľkokrát a tým pádom musí byť dobre spravená rezerva, aby nám nezmizol vzor. Potom sa plátno vyperie v čistej vode, aby sa farbivo zneutralizovalo a následne sa vyperie rezerva v slabom roztoku kyseliny sírovej a ustáli sa aj farbivo. Tým sa objaví pôvodné biele plátno.

 

Venuješ sa modrotlači denne?

Áno. Každý deň od pondelka do štvrtku farbím. Takto mi to však v poslednej dobe vyšlo naozaj len párkrát. Teraz mávam veľmi veľa workshopov a modrotlač sa zapísala do reprezentatívneho dedičstva Slovenska a tým pádom sa jej venuje veľká pozornosť.

 

Kam putujú hotové látky?

Prevažne súkromným odberateľom. Často mi napríklad pošlú fotku toho, čo z látky vyrobili. My šijeme skôr univerzálne produkty ako obrusy, vankúše.

 

Ako vznikajú vzory na modrotlač?

Vzory navrhujem buď sám alebo čerpám z ľudových vzorov. Je ale pravda, že už som dlhšie nenavrhol nič nové. Stále teda čerpám z tých, čo som vymyslel na škole.

 

Prečo je modrotlač taká náročná na výrobu?

Nanášanie papu na plátno by sa dalo robiť valcovou technikou, ale farbiť potom také veľké plátno by bolo asi nemožné. Ten proces sa nedá urýchliť. Asi ťažko by sa farbilo niekoľko 100 metrov látky v plaveckom bazéne. Je to príliš komplikovaný proces na veľkovýrobu. Preto je asi jednoduchšie to nahrádzať tlačou – na modrú látku jednoducho natlačíš biely vzor. Nie je to ale už modrotlač.

 

Načo sa voľakedy využívala  modrotlač?

Pôvodne k nám do Európy prišla z Indie. Svoje miesto si našla v Holandsku. Najskôr sa privážali hotové produkty a až neskôr začali Holanďania experimentovať s indigom. Nebolo to ale masové a bol to produkt pre majetnejších. Preslávil ju aj Ľudovít XIV – Kráľ Slnko, ktorý udával trendy. Keď sa začala rozširovať výroba, prenikala modrotlač medzi mešťanov a neskôr sa dostala aj do ľudového odevu. Tak ju poznáme aj my. Pomaly každé mestečko malo potom vlastného farbiara. Tí museli byť veľmi konkurencieschopní.

 

Prečo to teda máme zafixované ako slovenský ľudový vzor?

Môj názor je, že je to tým, že na Slovensku sa veľmi dlho zachoval tradičný odev a dokonca aj dnes nájdeš na dedinách ľudí v krojoch. My to teda vnímame ako slovenské.

 

Aké sú tvoje obľúbené motívy?

To je ťažké povedať, tie tradičné sú úžasné. Sú nadčasové a pri niektorých mi ľudia nechcú veriť, že sú naozaj tradičné. Aj keď navrhujem vzory sám, väčšinou sa inšpirujem ľudovými motívmi. Neviem ale povedať, ktorý je môj favorit.

 

Skúšal si robiť aj niečo moderné?

Áno, mal som taký projekt s návrhárkou Mišenou Juhász, kde sme robili v podstate len abstraktné vzory, ktoré ani neboli tlačené na biele plátno, ale na farebné. Keby si nevedela, že to bolo farbené v indigu, nikdy by si neprišla na to, že je to modrotlač. Ľuďom ale nejde o to, či je to indigo alebo nie. Im ide skôr o tradičný vzor. Používať ale iba vzory a nerobiť to tradičným spôsobom – to sa nedá nazvať modrotlačou.

 

Kam by si sa chcel posunúť so svojou dielňou?

Momentálne je po modrotlači obrovský dopyt, keďže ju nebolo roky dostať. Takže musím veľa vyrábať. Kam presne by som ju ale chcel posunúť, to ešte neviem. Čo ale viem isto je, že sa nechcem venovať ničomu inému.

 

***

Rozhovor bol súčasťou jarného vydania Urban Market magazínu, ktorý si môžete prelistovať TU.