30. 04. 2017

Rebecca Murray: Fascinovalo a desilo ma, ako mladým ľuďom chýba kritické myslenie.

S Rebeccou sa poznáme už niekoľko rokov. Dlho sme sa stretávali v zafajčenej krčme Kastelán na Židovskej. Keď som ju však stretla pred pár týždňami na Poštovej, skĺzla naša debata k tomu, čomu sa venuje aktuálne – učí angličtinu a biológiu na základnej škole vo Veľkých Levároch. Zavalila ma množstvom príbehov, od vtipných až po vážne. Učiteľkou je však iba od septembra a práve jej prerod z človeka, ktorý vyšiel z úplne iného sveta a rozhodol sa venovať vzdelávaniu, ma zaujal. Rebecca vyštudovala Európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na Univerzite Komenského v Bratislave a takmer desať rokov s kratšími a dlhšími prestávkami pracovala v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Momentálne väčšinu svojho času trávi medzi žiakmi druhého stupňa, vo vlaku do alebo z Veľkých Levárov, či vychutnávaním kávy. Prečo sa rozhodla zmeniť svoje profesijné smerovanie, čo ju k tomu viedlo, ale aj aké sú dnešné deti, nám prezradila v rozhovore.

Text: Zuzana Fajta, Fotografie: Kristína Botlová

 

Čo ťa zaujalo na zahraničnej politike natoľko, že si sa rozhodla ju ísť študovať?

 

Nikdy mi nešli a nebavili ma predmety ako matematika, fyzika, chémia…

 

Takúto odpoveď som čakala!

 

(Smiech.) … ale naopak ma bavila – a to bolo asi aj človekom, ktorý nás učil – občianska náuka. Mali sme učiteľa, ktorý nás nepodporoval v bifľovaní, ale snažil sa naučiť nás diskutovať, rozmýšľať, argumentovať.  Okrem toho ma veľmi bavili dejepis a geografia. Predmety, v ktorých  bolo viac ľudského, ako len čísla a fakty. Nemala som ale jasnú predstavu, čo by som chcela študovať. Ani ako dieťa som nesnívala o tom, že chcem byť doktorka, učiteľka, smetiarka alebo poštárka. Na výšku som išla v roku 2006. Bolo to obdobie boomu rôznych európskych štúdií, čo zrejme súviselo aj s naším vstupom do EÚ v roku  2004. Takým prípadom bola aj moja fakulta – fungovala asi len dva roky, keď som sa rozhodla na ňu prihlásiť. Keď som si pozrela popis štúdia, povedala som si, že to vyzerá fajn. Nakoniec som si zo všetkých škôl, kde som sa prihlásila, vybrala Bratislavu a odvtedy tu žijem.

 

Ako vyzerala tvoja práca po skončení štúdia?

 

Veľmi pestro. (Smiech.) V menších organizáciách človek totiž veľakrát robí všetko. Takže som na jednej strane robila projektový manažment – kde som projekty vymyslela, spracovala, koordinovala, občas som písala štúdie, z času na čas sa stalo, že som sa ocitla v saku a na opätkoch  ako expertka v paneli na konferencii, veľa práce bolo aj v súvislosti so Slovak Aid, čo je oficiálna rozvojová pomoc. Ja som sa sústredila hlavne na východnú Európu – Ukrajina, Moldavsko, takže som dosť cestovala smerom na východ. Bol to vždy taký mix. Jeden deň som šla na konferenciu na Ministerstvo zahraničných vecí a potom som šla na pivo do Kastelánu, kde mi všetko nasmradlo z dymu, však vieš. A ľudia sa na mne vždy ohromne bavili, keď som sa tam objavila vo svojom pracovnom outfite.

 

Prečo si sa s tým nakoniec rozhodla skončiť?

 

Mňa tá práca veľmi bavila a aj kolektív, s ktorým som robila, bol skvelý. Len som sa v nej celkom nenašla a ku koncu mi chýbal aj taký vnútorný pocit, nájsť si veľmi špecifickú oblasť, ktorej by som sa kontinuálne venovala a profilovala sa v nej. Po tých rokoch som nadobudla pocit, že som nezanechala po sebe výraznejšiu stopu. Posledný rok – dva som preto jednak hľadala seba, ale aj prácu, ktorá by mi vnútorne dávala zmysel.

Vždy som tak trochu pokukávala po práci s deťmi alebo s rómskou komunitou. Som z učiteľskej rodiny. Môj otec, mama, babka, sesternice, tety, všetci učia, takže možno aj to tomu pomohlo. Neskutočne ma hnevali aj výsledky volieb alebo prieskumy, ktoré sa diali na školách a vyhrával v nich Kotleba. Fascinovalo a desilo ma, ako mladým ľuďom chýba kritické myslenie, medzinárodné štatistiky o stave školstva a Slovensko, ktoré suverénne obsadzovalo posledné priečky. Vtedy som sa dostala k Teach for Slovakia a povedala som si, že toto by mohlo byť ono.

 

Ako dlho trvalo, odkedy si si povedala, že chceš učiť, až do momentu, že si sa reálne zapojila do tohto programu?

 

Veľmi krátko. Súhrou šťastných náhod. Bol marec a vo svojej vtedy druhej práci – OZ Demokracia v strednej Európe, s ktorým vydávame webzine Visegrad Revue (kde oficiálne pracujem ako výkonná riaditeľka, ale mám na starosti aj online editing), som jedného dňa nahadzovala článok a chcela som dať na Facebook reklamu. Keďže mám na prehliadači blokované reklamy, musela som ho vypnúť, obnoviť stránku a vyskočila na mňa reklama na Teach for Slovakia – deadline 31. 3. – samozrejme bolo 31. Tak som si preštudovala ich web a povedala som si, že toto je ono! Potom nasledoval výberový proces, ktorý trval niečo cez mesiac. Stále som bola v tom, že to možno nevyjde, aj keď som mala zo všetkých pohovorov dobrý pocit. Ôsmeho mája mi prišiel e-mail s ponukou na zapojenie sa do Teach – neváhala som. Samozrejme som to konzultovala a neskutočne veľa o tom rozmýšľala, ale viac-menej som si bola istá. Počas leta potom nasledoval šesťtýždňový tréning v Tatrách, počas ktorého som tri týždne aj učila na letnej škole pre deti z rómskych osád spod Tatier v Kežmarku. Mojou jasnou preferenciou po začatí školského roka ale bolo ostať v bratislavskom kraji. Mám tu zázemie, žijem tu už 10 rokov. Nebola som vnútorne stotožnená s tým, že by som skončila niekde ďaleko na východe. Asi by som to psychicky nepotiahla a nefungovalo to. Do programu Teach sa však počas leta zapojila škola z Veľkých Levár, ktorá hľadala práve učiteľku angličtiny. Vďaka tomuto padli aj posledné pochybnosti a najbližšie dva roky si budem vychutnávať rannú cestu vlakom do Levár.

 

Ako si sa teda psychicky pripravila na to, že od septembra budeš „pančelka“?

 

Ja som sa na to neskutočne tešila, takže som sa zvlášť nepripravovala. Skôr som si musela zvyknúť na ranné vstávanie – o 5:30! Taký režim je pre mňa celkom nový, keďže v práci predtým to bolo skôr o tom, mať povinnosti hotové, ale nikto nekontroloval, či som presne o ôsmej v kancelárii. Väčšou výzvou ako začiatok roka bol pre mňa basecamp, ktorý sme mali v lete. Z šesťtýždňového tréningu, ktorý sme mali, sme teda aj tri týždne reálne učili na letnej škole. To bolo moje prvé stretnutie s triedou, študentmi a všetkým školským. Mala som motýle v bruchu a pýtala som sa samej seba, čo budem robiť. Keď som ale nakoniec stála pred deťmi, bolo to pre mňa veľmi prirodzené a cítim sa medzi nimi skvelo. Väčšiu trému som potom v septembri zažívala skôr z toho, ako si sadnem s kolegami a kolegyňami v zborovni a ako prežijem prvé rodičovské združenie.

 

Ako ťa prijali deti na škole, kde učíš?

 

Podľa mňa boli z toho celkom vyvalení. Som o dosť mladšia než väčšina učiteľského zboru, zároveň som si so sebou priniesla svoj systém, ktorý bol pre nich nový. Mala som množstvo materiálov, pravidiel, snažila som sa im vysvetliť, že nebudeme fungovať na princípe príkazov a zákazov, ale budeme sa snažiť správať k sebe slušne, rešpektovať sa a makať na sebe. Jasne, že boli aj deti, ktoré skúšali, kde sú moje hranice, limity, koľko to dá a čo dovolím – najmä vo vyšších ročníkoch, ale od začiatku mám z učiteľskej práce dobrý pocit a ako sa hovorí, našla som sa v nej.

 

 

Za ten krátky čas, čo učíš, vidíš už nejaké výsledky?

 

Je to ešte veľmi krátky čas na to, aby som hodnotila. Niektoré deti ale napríklad podľa ich vlastných slov baví angličtina, ktorú učím, oveľa viac. U iných sa zmenilo to, že pochopili, že netreba ísť proti učiteľovi. Vidím pozitívne zmeny u mnohých, ale k veľa z nich si cestu ešte hľadám a viem, že to bude trvať dlho a nebude to ľahké. Musím na tom aj ja popracovať. Mám našťastie mentorku, ktorá mi pomáha reflektovať moje doterajšie úsilie, takže viem aj s odstupom zhodnotiť, čo som spravila, a čo by sa dalo zlepšiť. Zároveň máme v rámci programu počas celého roka rôzne tréningy na zlepšovanie našich schopností. Je to niečo, čo by podľa môjho názoru mal mať každý začínajúci učiteľ. Mám pred sebou množstvo práce, ale každý deň zažijem aspoň jeden malilinký pozitívny moment, keď si poviem, že to za to stojí.

 

Aké sú terajšie deti? Sú horšie, ako sme boli my? (Často počuť, že každá nová generácia je predsa horšia ako tá predtým.)

 

Je to veľmi individuálne. Nedokážem to posúdiť, ani porovnať. Učím deti od štvrtého ročníka po deviaty. Štvrtáci sú milé malé hravé deti. Ôsmaci, deviataci sú takmer dospelí pubertiaci, takže je to iné. (Smiech.) Veľkým plusom  je, že u nás na škole je zavedený celoplošný zákaz mobilov, čo sa aj dodržiava. Bolo by veľmi náročné ustrážiť žiakov, aby nevyťahovali každú chvíľu telefón z tašky. Inak deti ale riešia podľa mňa to isté, čo sme riešili my, len sú omnoho viac online. Čo ale vytŕča a je pre mňa negatívnym znamením tejto doby, je, že všetky deti majú facebook a kyberšikana je obrovský problém, ktorý sme my napríklad nepoznali. Zdieľajú svoje fotky s neznámymi ľuďmi, vedia byť k sebe aj neskutočne kruté a písať si veľmi škaredé veci. Toto im otvára úplne iný svet, ku ktorému sme my prístup nemali.

 

Baví deti vyučovanie?

 

Záleží veľmi na tom, ako hodinu vymyslím, ako sú deti naladené a ako sa mi ich podarí prípadne „preladiť“. Niekedy stačí aj úplná drobnosť, napríklad pred pár týždňami som priniesla stierateľné tabuľky s fixkami . Dávala som im otázky k textom, ktorý si mali prečítať, malo to takú „kvízovú“ formu a väčšinu to chytilo a dvíhali tabuľky s odpoveďami ako strely. Potom sú ale dni, keď je ťažšie sa dohodnúť. Treba s tým rátať a byť na to pripravený. Je aj rozdiel, či je to prvá, druhá hodina alebo posledná v piatok. Tomu treba vždy prispôsobiť vyučovanie. No a všetci by chceli pozerať seriály a filmy, čo veľmi nefunguje. Máme však dohodu, že keď sa naučia 200 – 300 nových slovíčok, tak si niečo pozrieme, alebo niektoré triedy dostavajú týždenné/mesačné výzvy v správaní a rešpektovaní našich pravidiel a keď získajú určitý počet bodov, pozeráme napríklad Simpsonovcov a spravíme si k tomu aj popcorn.

Vo všetkých triedach bolo zo začiatku dôležitejšie, než sa učiť gramatiku alebo slovnú zásobu, stanoviť si pravidlá – napríklad, že keď jeden rozpráva, tak ostatní sú ticho a počúvame, rešpektujeme sa, makáme na 100 %, tešíme sa z úspechov. Pre mňa ako učiteľku, pokiaľ tieto veci nemám zvládnuté, tak je ťažké sa posunúť s učením. Sú to veci, ktoré by podľa mňa deti mali vedieť nie kvôli angličtine, ale celkovo do života.

 

 

Čo teda deti motivuje k práci?

 

Je to veľmi individuálne. Vo všeobecnosti sú ale deti (aj rodičia) veľmi zaťažené na známky. Aj preto sa snažím kombinovať písomky alebo úlohy, ktoré sú ľahšie, ale aj ťažšie, aby každý mal šancu získať dobrú známku. Podľa mňa najviac demotivuje deti, ktoré majú kontinuálne zlé známky, to, že nezažili pocit úspechu. Keď zrazu dostanú z nejakej písomky jednotku, hneď vidíš, ako sa tešia, aj keď sa to možno snažia skryť, nedať najavo a tváriť sa, že im je to jedno. Čo sa týka tém, ktoré ich bavia, tak momentálne najviac fičí hudba a rôzni umelci. Napríklad si spolu prekladáme texty skladieb. Potom futbalisti – Neimar, Messi, Pokémoni, youtuberstvo a samozrejme facebook a „svojky“. Pár ich s deťmi mám aj ja.

 

Pred nejakým časom som zaregistrovala, že sa snažíš vybudovať na škole prírastok k vašej knižnici. Ako to postupuje?

 

Máme v knižnici veľa kníh, zároveň je to ale taká staršia klasika a deti o ne veľmi nemajú záujem. Z angličtiny tam nie je skoro nič, okrem pár časopisov National Geographics. Povedala som si, že nechcem, aby po mne ostala takáto knižnica, keď z tej školy budem po dvoch rokoch odchádzať. Preto sa teraz snažím vybudovať anglickú sekciu kníh, ktoré by mojich študentov zaujímali a chceli by ich čítať. Chcem, aby sa týmto spôsobom dostali k literatúre, ktorá ich zaujíma. Zopár kníh mi už venovala kamarátka Eva, ktorá pracuje v Mestskej knižnici v Bratislave, zopár som kúpila za vlastné úspory. Pomaly, kniha ku knihe.

 

***