Števo Polakovič: Ochota podeliť sa o skúsenosti je dôležitá pre akúkoľvek profesiu.

Dobrá architektúra je veda, ktorá potrebuje tých najlepších a hlavne osvietených odborníkov. Štefan Polakovič k nim jednoznačne patrí. Je výraznou postavou nielen slovenskej architektúry, ale aj kultúrneho života. Jeho projekty a realizácie sú známe tak doma, ako aj v zahraničí a so svojím štúdiom Gut Gut (ktoré vedie spolu s Lukášom Kordíkom) sa pravidelne ocitá na popredných stránkach architektonických magazínov, či webových stránok. Svoje vedomosti a prax si však nenecháva iba pre seba – na bratislavskej Fakulte architektúry STU pôsobí ako vedúci Ústavu architektúry občianskych budov. Jeho rukami prechádza každý rok množstvo študentov, ktorým odovzdáva nielen cenné informácie z praxe, ale snaží sa ich aj naučiť vytvoriť si vlastný názor. Počas jarného Urban Marketu ho však privítame na pôde školy nielen ako vyučujúceho, ale hlavne ako spoluorganizátora Dní Architektúry A Dizajnu, ktorých sme ako sprievodné podujatie už tradične súčasťou.

Text: Denisa Chylová, Zuzana Fajta / Foto: Kristína Botlová

Ako si sa dostal k architektúre?

Dávno, pradávno. Moja maminka bola stavebná inžinierka a ja som za ňou občas chodieval do práce. Na konci gymnázia som stále nevedel, čo chcem robiť, ale počas týchto návštev som mal pocit, že architekti majú vlastne ľahký život (smiech). Začal som sa o to viac zaujímať a zistil som, že práca architekta je v princípe kombináciou toho, čo som rád robil. Je v nej niečo z dejín umenia, histórie architektúry, stavebníctva, kreslenia, a vtedy som mal pocit, že aj málo techniky. Čo samozrejme nebola nakoniec pravda.

 

Kresliť si vedel aj predtým?

Kreslím tak, aby som si s tým vystačil. Keď som išiel na prijímačky, tak som kreslil denne, vedel som kresliť ďaleko lepšie, ako teraz. Hodnovernejšie. Ale zase je to aj tom, že dnes to ani tak nepotrebujem. Je to skôr otázka priestorovej predstavivosti. Keď niečo potrebujem naškicovať, aby to bolo prezentovateľné, tak to zvládnem.

 

Koľko pred prijímačkami si sa rozhodol, že ideš do toho?

Pol roka. Za pol roka som sa pripravil. Niečo som samozrejme kreslil aj predtým, ale iba tak normálne, ľudsky. Nechodil som na žiadnu odbornú školu alebo kurz. Dnes, ale aj v minulosti, nájdeš bravúrnych architektov, ktorí niektorí nevedia kresliť vôbec.

 

Kedy a ako vzniklo vzniklo šúdio gutgut?

Po škole som prešiel viacerými ateliérmi, a neskôr som dva roky pendloval medzi Kaliforniou a Slovenskom. Keď som šiel do Ameriky osobne posledný raz, oslovil ma Dušan Fischer, aby som sa k nemu pridal pri vypracovaní jednej súťaže. S Dušanom sme sa najskôr dali dokopy, ale po určitom čase sme sa spolu s ďalšími ľuďmi od neho odpojili. Boli sme skupinka – Maroš Fečík, Roman Halmi a ja, následne už len Halmi a ja. S Romanom sme fungovali pod menom HPA – Halmi Polakovič Architects, a postupne sme získali naozaj veľa zákaziek. V tom období sme začali spolupracovať aj s chalanmi z RAUM-u, ktorý tvorili Lukáš Kordík, Peťo Jurkovič, Marcel Dzirila a Roman Žitňanský. V začiatkoch to bola naozaj voľná spolupráca, doslova cez ulicu. Mali sme totiž ateliéry oproti sebe. Neskôr začalo byť zákazok tak veľa, že ostali v podstate len dve možnosti – buď o ňu prísť, alebo sa s nimi spojiť. Nakoniec sa Halmi s Jurkovičom odpojili a zostali sme už len ja a Lukáš Kordík. S Lukášom teraz kooperujeme už približne dvanásť rokov.

 

Čo je najzaujímavejšie na práci architekta?

Rozmanitosť. Ja už nemusím od rána do večera iba kresliť, aj keď by som niekedy rád. Robím festival, učím na škole, a v gutgut som už skôr v polohe kreatívy.

 

Ako vzniká architektonický projekt?

Je to individuálne. V začiatkoch sme v princípe nedostali zákazku, pokiaľ to nebolo na niekoho odporúčanie. Dnes už nás oslovujú aj úplne neznámi klienti, ktorým sa páčia naše práce. Bez vzájomných sympatií však vzťah medzi architektom a klientom nefunguje.

Ako prvé prebehne stretnutie, kde si vo vzájomnej diskusii s klientom vysvetlíme, čo od nás očakáva a my mu opíšeme administratívny proces, na ktorom stojí naša práca a bez ktorého sa od návrhu po realizáciu nedostaneme. Vždy je jednoduchšie, keď robíme s niekym, kto nás už pozná a pozná ten proces. Vie, že výsledok nevzniká hneď, že je potrebné viacero stretnutí, kde si návrhy prejdeme a upravíme. Našťastie sa nám stáva len málokedy, že by sa klientovi náš projekt nepáčil. Ak to však nastane, jednoducho zaplatí škicovné a ideme ďalej. Na druhú stranu sa nám ale stalo už aj to, že sme zistili, že nevieme naplniť očakávania klienta a radšej sme mu odporučili niekoho iného.

Od architketonického návrhu sa ďalej dostaneme do realizačnej fázy, kedy sme v rámci autorského dozoru súčinní so stavbou. Pripravíme stavebný projekt, ktorý následne priamo na mieste dopĺňame o detaily, ktoré sme nestihli alebo nemohli zadefinovať vopred. To sa stáva najmä pri rekonštrukciách, keďže materiálové vrstvy sa odkrývajú postupne. Na začiatku veľakrát naozaj nevieme odhadnúť, z čoho je stavba vytvorená a je v tom množstvo improvizácie.

 

Stáva sa vám, že stavebná firma nevie alebo nechce niečo spraviť?

Stáva sa nám, že niečo ešte nerobili. Ale ako sa hovorí – kde je vôľa, tam je cesta. My sme s rôznymi, aj neštandardnými vecami robili už viackrát a vieme ich nasmerovať. Viac menej sa vždy dostaneme k výsledku, ktorý potrebujeme. Keď sme boli mladší, bolo to ťažšie. Nemali sme za sebou toľko projektov, o ktoré by sme sa vedeli oprieť a ukázať, že vieme, čo robíme. V tomto sú v nevýhode mladší architekti, ktorí nemajú až toľko vlastných realizácií. Na druhú stranu, dnes už vzniká toľko rôznych stavieb, že prakticky vždy si vedia vyhľadať prácu niekoho iného a ukázať ju ako príklad, že sa to dá.

 

Ktorá z tvojich, respektíve vašich realizácií je ti srdcu najbližšia?

To je veľmi zložitá otázka, lebo každý projekt vznikal za úplne iných podmienok. Ja osobne mám veľmi rád moje privátne investície, kedy som si sám robil byt a dve chaty. Tam je človek konfrontovaný so sebou a svojou finančnou situáciou. Keď niekde uberiem, inde viem pridať, ale rozhodnutia sú iba moje. Dajú sa tak spraviť veci, ktoré keby som riešil s investorom, viedli by sme spolu nekonečné diskusie. Napríklad moja senecká chata je plechová. Na to by som asi žiadneho klienta neukecal. Ale ja mám plech rád, tak som si jednu spravil aspoň sám pre seba.

 

Kam sa posunula slovenská architektonická tvorba za obdobie, v ktorom sa mu venuješ?

Keď sme začali samostatne tvoriť a vystupovať (hovoríme o období pätnásť rokov dozadu), chvíľu trvalo, než sme začali robiť zákazky, ktorými by sme sa vedeli prezentovať. Teraz už je to iné. Aj na škole sa robí v dobrých ateliéroch, vznikajú tam skvelé veci. Dnes je oveľa viac možností, ale aj väčšia konkurencia. Mnoho mladých ľudí má skúsenosti z tých najlepších ateliérov zo zahraničia. Ďalšia vec je, pre akého klienta sa tvorí. V korporátnej sfére je to stále zviazanejšie, pri súkromných klientoch zase jednoduchšie presadiť zaujímavé myšlienky. Ja mám pocit, že v priemere je dnes laťka nastavená oveľa vyššie.

 

Učíš aj na Fakulte architektúry STU. Baví ťa pedagogická práca?

Keď som šiel na školu, vôbec som netušil, o čo ide. Absolvoval som konkurz na vedúceho ústavu a myslel som si, že budem iba viesť ateliéry. Samozrejme je tam toho v skutočnosti omnoho viac – zodpovednosť za ľudí, administratíva. Výborné ale je, že si môžem sám určiť zadania pre študentov. Z praxe viem, čo študentom chýba, keď k nám prídu po škole pracovať. Následne pri tvorbe zadaní volím také, aby sme tých ďalších lepšie pripravili na prax. V tomto smere dávame zadania, pri ktorých študenti musia v rámci spoločnej diskusie a práce príjsť k nejakému výsledku. Lebo tak to v praxi funguje – veľa sa diskutuje. Pritom zisťujú, že každý funguje v tíme inak, jeden to potiahne na začiatku, ďalší v inej fáze. Tak sa skladajú najlepšie tímy aj v praxi – vždy je niekto na niečo najlepší.

 

Aká je súčasná generácia architektov oproti obdobiu, kedy si vyrastal a študoval ty? Sú väčší individualisti?

Individualistí sú. Dnešná generácia je stokrát viac informovaná, než sme boli my počas škole. O to ťažšie však majú vyhodnocovania, hľadanie toho „správneho“, toho čo je adekvátne, normálne. Pritom, ako excesívne dnes architektúra pôsobí a je publikovaná, je pre nich náročné sí vytvárať názor. To je mojou úlohou – vedieť ich  nielen zanietiť, ale im aj pomôcť sa zorientovať. Ukážem im svoj pohľad na vec, s čím sa môžu stotožniť, alebo si povedia: „síce to tak videl, v nejakej miere to pripúšťam, ale ja to vidím inak.” A to je úplne v poriadku. Dôležité je nech neskáču od jedného k druhému, držia si istú kontinuitu a nájdu si vlastný jazyk, ktorý ich bude charakterizovať. Podľa toho ich budú vnímať aj klienti. Čo sa výrazového jazyka týka, je jasné, že každému sa páči niečo iné. Rozmýšľať nad vecou je ale najdôležitejšie. Dokážem usmerniť aj niekoho, kto má úplne iné videnie. Ukázať mu, že základom je, aby to robil dobre  (aj keď ja si o tom vizuálne môžem myslieť svoje). Pri študentoch je zásah do intimitiy ich navrhovania problematický. Je veľmi krehké napádať a pretláčať svoj vizuál. Pre mňa je v každom vizuále správna tá cesta, keď sa zbavujeme nepodstatných vecí.

 

 

Aké predpoklady musí spĺňať dobrý architekt?

To je veľmi zložité a ťažko sa na to odpovedá. Stále si však myslím, že nám všetkým chýba taká ta bazálna morálna. Podľa mňa každý, kto chce byť dobrý v nejakej profesii (neplatí to len pri architektoch), by mal byť v tom férový, pomerne nezištný, aby aj dával, keď chce brať. Aby výsledok nebol len o tom, že robím, ale aj o tom, že sa viem aj podeliť. Keď som začínal, od množstva starších ľudí som cítil podporu a otvorenosť. Ochota podeliť sa o skúsenosti –  to je podľa mňa dôležité pre akúkoľvek profesiu.

 

Majú ťa študenti radi?

To sa treba spýtať ich! Ale myslím si, že áno. Myslím si, že viem pomenovávať veci, a vysvetliť im, prečo robím svoju robotu tak, ako ju robím. Ale sú aj takí účitelia, ktorí sú skvelí pedagógovia, aj keď realizujú málo a venujú sa skôr teórii.

 

Čo máš na architektúre najradšej?

To, že môžem komunikovať s ľuďmi. Nielen so spolupracovníkmi, ale aj so študentmi, s investormi a keď sa dá, tak aj s koncovými užívateľmi. Veľakrát s klientami komunikujeme ďalej. Komunikujeme ale aj s ľuďmi, ktorí to vnímajú zvonku, prípadne aj s konkurentmi.

 

Mal si nejakú alternatívu ku kariére architekta?

Kedysi som bol veľmi nasmerovaný na cestovný ruch. Možno to vyzerá strašne rozdielne, ale zase, je to o tom, byť s ľuďmi, organizovať, komunikovať. To bola pre mňa pomerne silná konkurencia k architektúre, ale vtedy bol cestovných ruch na vysokej škole iba v Banskej Bystrici a tam sa mi nechcelo dochádzať.

 

Ktorá budova v Bratislave je ti po architektonickej stránke najbližšia?

Je ich veľmi veľa a každá pre niečo iné. Samozrejme, sú to tie ikonickejšie, ale aj nenápadnejšie. SNG, rozhlas, krematórium, tržnica – tam keď som ešte ako malý videl odlievané betóny, veľmi sa mi páčilo, ako sa technika stala súčasťou architektúry. Belušovu školu mám rád, je nenápadná, solídna, ale pritom prepojená pekne na jednu aj druhú stranu. V Starej tržnici som veľmi rád, páči sa mi samozrejme aj množstvo historických stavieb.

 

Ako vnímaš výškové budovy, ktoré nám v Bratislave začínajú pribúdať?

Mne nevadia výškove budovy, práveže ich obľubujem. Pre mňa je to skvelé aj z hľadiska udržateľnosti. Pri výškových budovách sa neplýtva pozemkom. Veľa ľudí má pocit, že výškové budovy do Bratislavy nepatria, ale podľa mňa, v nejakom kontrolovanom množstve a na určitom území svoje miesto majú.

 

Ako si sa dostal k DAAD?

DAAD je vec, ktorú sme dlho nosili iba vo svojich hlavách. Táňa Kollárová robila predtým Clubovku a ja som sa okolo toho obšmietal, pomáhal som jej s tým. Keď prišla kríza, stratili sme, tak ako všetci, časť práce a tak vznikol priestor na to realizovať sa aj inde. Takto vznikol festival. Spojili sme architektúru s dizajnom, keďže je u nás táto komunita veľmi malá a zároveň prepojená. Dnes máme práce veľa a na festival menej času, ale stále je to veľká časť môjho života, ktorú mám rád.

 

Máš množstvo aktivít. Nemáš niekedy chuť sa na to celé vykašlať?

Mám, denne (smiech). Ale zas, akokoľvek to bolí, je dobré byť s ľuďmi.

 

Máš ešte niečo, čo by si chcel povedať?

Mám rád Urban Market, veľmi… Ale vážne! Je naozaj dôležité robiť celú túto činnosť, kedy sa dobré, kreatívne veci spájajú a propagujú, aby ich verejnosť spoznávala. Dnes je tu veľmi silné podhubie a veľa šikovných ľudí. Množstvo ľudí sa verejne angažuje, a to je veľké pozitívum. Nie sú ľahostajní.

 

***

 

Rozhovor bol súčasťou jarného vydania Urban Market magazínu, ktorý si môžete prelistovať TU.